V Bare na konci milénia je biedna nálada.
Neónové svetlá nad pochrómovanými stolmi vytvárajú chladnú atmosféru a tu a tam nastavia nemilosrdné zrkadlo makeupom zaplácanej pleti mládeže z "generácie x" od vedlajšieho stola. Pijú Pepsi bez kalórií a tupo čumia na parket, kde sa zvíjajú ich rovesníci. Pod latexovým prádielkom je sparno, potia sa. Cez ich okuliare s UV filtrom takmer nič nevidieť. Občas sa potknú a spadnú na zem. Im to však nevadí. Chcú byť predsa IN. Som z toho trochu OUT a radšej dávam prednosť svojim fyzickým potrebám.
Som smädný.
Neváham preto a stlačím gombík na svojom "cyber" stole. Nič. Stláčam ho druhý krát. Zase nič. Smäd je smäd. Gombík dostáva zabrať. Po pol hodine sa objaví zjavne otrávená servírka v striebornej podprde a hodí mi na stôl zdrap niečoho, čo silne pripomína starý čínsky vynález z 12. storočia.
Papier v igelite.
Zaostrím zrak a neónove svetlo čaruje. Oko mi zastane na produkte "CyberPunč". Zaujímavé, pomyslím si. "Cyberpunkový chlast" znie podtitul.
Cyberpunk? Kde som to slovo...
Môj veľký mozog zvádza pasívnu partiu šachu proti neurónom z malého mozgu. Odpočívajú. Ale v tom im do hracej plochy priletí pojem Cyberpunk. Ich hra sa rázne končí a obaja nasrato odchádzajú spät do práce. Analyzovať.

Postmoderna - Una donna per Tutti...

V druhej polovici nášho storočia sa odohral jeden krvavý pôrod. Slečna Moderna (áno - slečna, lebo sa paňou nikdy ani poriadne nestala), porodila niečo, čo všetci škatulkári (sociológov nevynímajúc) pokrstili celkom invenčne ako Postmoderna a dodnes skúmajú, čomu to vlastne dali meno.
Hned po narodení Postmoderna nelenila a dočista vykuchala svoju mŕtvu "matku", neskôr vykopala z hrobov svojich dedov Izmov a ked už nebolo čo kuchať, začala sa dusiť. Veru zlé decko. Po nakúsnutí všetkého každodenného - fádneho, narazila v obchode s lacnými knihami na sci-fi.
"Fuj," pomyslela si.
Aké prízemné. Tak toto už vážne jesť nebudem. V žalúdku jej zaškŕkalo a s nechuťou sa napokon zahryzla.
"Hmmm. Tento W.Gibson celkom ujde," pochvaľovala si a veselo si mľaskala. Nasýtená vyšla z lowbudgetstoru, zašla za roh a prišlo jej zle.
Povracala sa...

...zatiaľ analýza pojmu Cyberpunk pokračuje neuveriteľnou rýchlosťou...

CYBER zo slova Kybernetika - vedecká disciplína robotiky, ktorej cieľom je nahradenie prirodzenej funkcie umelou. Cyber slangovo označuje aj veci, ktoré vyzerajú ako "ZO STARTREKU" alebo z iného sveta, poprípade z nejakého Sci-fi. PUNK z angliťtiny nájdeme v slovníku ako mládeťnícke hnutie zamerané proti konformnosti.
Hmmm... zaujímavé spojenie. Toto paslovo sa objavilo prvýkrát v knihe z konca 70. rokov Neuromancer od W.Gibsona. V čitateľských sci-fi kuloároch vyvolala veľký boom a Gibson sa tak stal doslova cez noc otcom nového sci-fi smeru popri fantasy a old school sci-fi.
Svetom však moc cyberpunk v tej dobe nezatriasol. V New Yorkerovi dostal 4,5 z 5 hviezdičiek a tým to celé pre svet zhaslo.
O čo vlastne ide v Cyberpunku? Aspoň v románe o to, že v ňom musí stále pršať, je tam smogové temno, hlboko prehĺbené sociálne pomery (bohatí hore, chudobní dole, doslova), prakticky neexisujú žiadne hranice, nadnárodné spoločnosti ovládajú svet, ktorý je globalizovaný komputerovou sieťou a v každej knihe musí existovať aspoň jeden hrdina (hacker), ktorý ten systém dokonale pozná a dokáže ho nabúrať + ceckatá-dlhonohá-ženská-sexi mašina v latexe, ktorá spravidla dokáže zabiť všetkých naraz púhym mrknutím diamantovej mihalnice.
Začiatkom 80. rokov bol však Internet, ako ho poznáme dnes, ešte v plienkach. A aj keď nejaký bol, používala ho len minoritná skupina mastne bohatých ľudí. Suma sumárum, Cyberpunk je vlastne počítačová nekonformnosť.
Divné...

"Aha," poďakoval som sa svojim priateľom v kosti lebečnej a nahlas som sa spýtal: "Z čoho to prosím vás je?" Cyberservírka mi ukázala očné beľmo a pomedzi injekciami napúšťanými perami utrúsila "a čo ja viem?"
Odpoveď ma ani trochu neprekvapila. Aby som ju ušetril nejakého konštruktívneho premýšlania, upustil som od predchádzajúceho plánu.
"No tak si jeden prosím".
Servírka si niečo poznačila a zmizla v dekadentnom dave generácie x. Zapálil som si a navštívil svoje podvedomie...

Postmoderna - Una donna per Tutti... (scéna 2.)

Už ako postaršia stará dievka zaostrila svoj zrak na obchod s elekronikou. Vošla dnu. Chvíľu tam niečo chrúpalo a napokon víťazoslávne vyšla z dvier na automatickú fotobunku. Na puse jej visel ešte nedojedený digitálny display a medzi jej zubami sa okrem hromady zbytkov rôznej analógovej techniky vynímal objektív videokamery formátu PAL.
Zase si raz zachránila zivot.
Prešla okolo svojej 5 ročnej grcky z Neuromancera a sadla si na lavičku oproti nej.
Trávila a bolo jej dobre...

...v podvedomí sa začali zjavovať čudné veci. Náš starý známy cyberpunk sa akoby vyvíjal dvoma smermi. Ten prvý, komerčný, prišiel a odišiel ako Billy Idol a jeho cyber hity z 80-tych. Pár výtvarníkov ešte chvíľu bublalo niečo o kyberpanku, ale tých zvalcovalo video skôr, ako niečo stačili naznačiť. Po pár značne nevydarených gýčových filmoch s chlapíkmi s ružovými vlasmi a digitálkami na hlave, prišiel z čista jasna film, ktorý sa stal jedným z mála dôkazov, že cyberpunk vôbec v širšom kontexte existuje: Blade Runner však prišiel do kín už po funuse. Ten druhý smer tiekol niekde v spodných vodách aglomerátnych miest, ako Tokyo-Londýn-Los Angeles. Jedným z prvkov, ktorý ho držal pri živote bola hudba. Tažká elektronika krížená s rôznymi etnickými rytmami znela pre vtedajšie publikum ako rachot. Postupne sa objavovali aj ďalšie knihy, ktoré či už len eklekticky kopírovali svojho Papá, alebo prepadli klišé úplne. Svet sa pomaly zadrátovával a bankové automaty vytláčali WC z verejných plôch. Jednou z krajín, kde sa táto "ADD-on mikrokultúra" (dá sa vlastne už hovoriť o kultúre, pretože paradigma cyberkultu už bola na svete a socium, ktoré sa okolo neho točilo, sa s ním vedelo priamo stotožniť a jasne ho definovať) rozšírila najviac, bolo Japonsko. To ho, tak ako všetko, rozložilo a po následnom zložení ho definovalo svojsky, ako OTAKU.
Otaku vlastne znamená niečo ako fanatik, čo rád zbiera. Zásluhu majú na tom hlavne komixy (MANGA) a kreslené filmy (ANIME). Obsah týchto filmov a komixov nebudem radšej rozpitvávať, pretoze sú sadistické, pornografické a hlavne deviantné - ako väčšina japoncov, vďaka svojej dusenej sexualite. Je zvláštne a pre sociológov fascinujúce, ako sa odlišuje sociológia veľkých metropol od početne slabšie obývaných sídiel. Dá sa s určitosťou predpokladať, že keby nebolo veľkých aglomerácií, neexistoval by ani cyberpunk. Ale aj napriek tomuto podhubiu sa cyberpunk koncom 80-tych akoby vytrácal a nebral vôbec vážne. Nebol totiž na svoju dobu esteticky príjemný a tobôž nie optimistický. Začiatkom 90-tych však prichádza zemetrasenie...

Z letargie ma prebral až ostrý zvuk pohára, ktorý rýhlosťou zlomyselnosti nafučanej cyberservírky dopadol na pochrómovaný cyberstôl.
"šede!" zamrmlala.
"Co šede?" spýtal som sa.
"Šesťdesiat korún" akoby priam z opery Skrotenie zlej ženy zadeklamovala strieborná raketa. Dvihol som obočie na jednom oku, už si nespomínam na ktorom a zaplatil v drobákoch. Potom ma napadlo, či som neurobil chybu a nemal som zaplatit kreditnou "cyberkartou". Ale po pohľade na gesto, akým vrazila moje kováky do polorozpadnutej peňaženky, som z toho rýchlo vytriezvel. Sklonil som nos a pozeral tupo na svoj bublinkujúci cyberpunč. Medzi tým sa však ozvalo vedomie...

Postmoderna - Una donna per Tutti... (scéna 3.)

Už ako žena v geriatickom veku sa skláňala nad tým čudom pred lavičkou. Toto mi je nejaké similárne, pomylela si. Nahla sa ešte viac a do úst už takmer zbavených chuti padali zbytky desaťročnej už predpripravenej porcie kyberpunku.

...vedomie si chvíľu pohrávalo s pojmami a potom neočakávane vychrstlo: bolo to ono už spomínané zemetrasenie na začiatku 90-tych. Cyberpunk v hlavách starých kozákov začal zrazu znova rezonovať a pomaly napĺňal svoje opodstatnenie.
Bol totiž postavený mimo zákon.
A o to vlastne ide. Predsa práve to, čo je zakázané, vonia dobrodružstvom a smrdí adrenalínom. Bankári sa začali otriasať. Ich bankomaty začali totiž dávať peniaze tým šikovnejším vo virtuálnom systéme, než tým z toho ordinárnejšieho. Tok peňazí zmenil smer. Telekomunikácie začali vykazovať straty na svojich príjmoch kvôli čiernym hovorom. Softwarové firmy bijú na poplach, pretože na svete existuje 1000 násobne viac kópií ich programov než oficiálne predali.
Nabúrať (hacknút) sa dá doslova všetko. Počítacový BOOM si vyžiadal svoje prvé ekonomické obete. To isté platí aj o Internete. Všetko, čo má virtuálny systém, sa dá nabúrať a pretvoriť na svoje potreby. Anonymní hrdinovia svojej doby - Hackeri a ich softvéroví pirátski kamaráti Crackeri (kto chce, pre toho trebárs aj lámači kódov), nedajú elite sveta spať. Sú jednoducho vždy o krok vpred. Bulvárna tlač ich má rada. Ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev ich majú radi. Ale najradšej sa majú radi sami. A dávajú to svojím exhibicionizmom patrične najavo.
Chcete nový softwér na svoj nový počítač a neostali vám naň už peniaze? Žiadny problém. Na Internete je ich odomknutých, čo vám len harddisk stačí. A tá značka "autora", ktorý ten softvér pre vás ukradol, vzbudí na vašej tvári len úsmev.
Chcete telefonovať zadarmo? Nevyčerpateľných telefónnych kariet všetkých farieb je za mierny poplatok dosť.
Vy ešte nemáte káblovú televíziu zadarmo? Co ste vcerajší? Veľa ľudí si však položí otázku: "A nie je to náhodou obyčajná sprostá kriminalita?"
Je aj nie je.
Ľudia, čo takéto psie kusy stvárajú, väčšinou ekonomicky vôbec neuvažujú. Títo moderní Robinovia Hoodovia robia nielen problémy svetovej jurisdikcii, ale aj kriminalistom. Tí ľudia ukradnú niečo, čo nemá chuť, vôňu, farbu ani nijakú hmatateľnú konzistenciu a nadôvažok za to nechcú nič. Tí ľudia poprehadzujú bankové kontá, nič neukradnú a ešte tam nechajú aj svoju vizitku. No povážte, pre takého policajta-pochôdzkára úplný bolehlav. Prečo to tí parchanti vôbec robia?
Odpoveď vôbec nie je komplikovaná. Tá sa nachádza v cyberpunkových románoch:
Nabúrať systém!
Byť v tom najlepší!
Byť medializovaný!
Byť legendou!
Kto to vlastne do čerta sú tí Cyberpunkeri?
Jediné, čo majú spoločné, je nízky vekový priemer a virtuózne ovládanie strojového kódu.
Zaškatulkovať ich teda nemožno.
Sú to ľudia všetkých krajín, všetkých farieb, všetkých národností, všetkých sociálnych skupín, všetkých úrovní vzdelania. Nepoznajú rasizmus, politikárčenie, fundamentalizmus, nacionalizmus a globálne problémy sveta. Nezaujíma ich to. Je im to jedno. Chcú byť len najlepší vo svojom fachu. To je všetko. Keď však nemajú podmienky k sebarealizácii, sú ochotní pracovať pre hocikoho. Média ich zobrazujú a pomenúvajú len podľa narýchlo prečítaných sci-fi knižiek. Preto aj to slovo - Cyberpunkeri. Im samotným je jedno, ako ich volajú, ale veľmi sa potešia, keď sa niekde spomenie ich prezývka. Ináč nás majú na háku. Vidia nás len ako "lamerov" - neschopákov. A my to musíme prehltnút aj s navijakom. Je to predsa pravda.
Ale táto pravda nie je pre väčšinu z nás zas taká horká, ako sa zdá. Je naopak sladká. Radi si do svojich krabičiek nahráme ich "produkty" a bažíme po ďalších a ďalších. Sú predsa skoro zadarmo. No nekúp to!
Pre väčšinu z nás sú zárukou, že čoraz zväčšujúci sa monopol veľkých softwarových firiem nebude mať na nás bežných užívateľov až taký drvivý ekonomický dopad. Závislosť na megakoncernoch vyrábajúcich software je už dnes značná. Oni vytvárajú systém a "cyberpunkeri" určujú jeho pravidlá.
Nemáme dôvod ich nemať radi. Pretože tento duálny systém je pre nás v demokratickom svete samozrejmosťou. Chráni nás pred totalitou tak isto, ako ústava v demokratických krajnách. Je zvláštne a priam zarážajúce, že vo virtuálnom systéme nás musia naopak chránit exhibicionistickí rebeli. Ked už nič, tak nám dávajú aspoň možnosť výberu. Táto ticho tolerovaná kriminalita je paradoxom doby. Pretoze mat pri sebe aspon jeden pirátsky softvér je rovnako vzrušujúce a ilegálne, ako prechovávanie protištátnych samizdatov. Ale to je iba omáčka, podobne ako elektronický zverinec tamagoči, latexové podprsenky, elektronický hudobný mainstream, flashback cyber paperbackov, smart drugs, kvantum cyber časopisov a počítačových hier, cyber móda, cyber bublinkové nápoje s guaranou a iné cyber fetiše. Rýchla sláva rýchlo opadne, keď sa svet zahltí podobnými zbytočnými predmetmi, ako boli napríklad "céčka" alebo figúrky Darth Vadera.

Fuj! Však je to Pepsi light s vodkou.
Chuťové bunky vyslali varovný signál k žalúdku. Nápoj "generácie nič" šmrcnutý neštastím jedného veľkého národa niekde na východe Európy ma utvrdil v jednom. Postmoderná doba, v ktorej žijeme, je naozaj ..... .
Odcházím znechucen.
Zanechávam za sebou dav mladých kreténov, ktorých ráno bude maximálne bolieť hlava. S cyberpunčom v žalúdku a kyslým ksichtom vyzerám najbližšiu krčmu. Je mi už úplne jedno, kto tam bude sedieť.
Len aby tam nemali cyberpivo.

Postmoderna - Una donna per Tutti... (scéna posledná)

Leží tam celkom sama.
Už sa nedokáže postaviť.
Je odkázaná na to, čo jej hodia do široko otvorených úst. Blíži sa milénium. Hekticita naberá vyššie obrátky. S čím prídeme do nového tisícročia? Nikto nevie. Ale jedno je jasné: výber je na každom z nás. Dochádzajú nápady a ľudstvo je nervózne. Čaká na stanici na další mainstream. Nemá čas. Fantáziu za nás vymýšlajú iní. Sú za to totiž dobre platení.
Ale stále nič nové na svete, len ďalšia nálada niečoho po 50-tych rokoch.