<<< Zbytočná kniha
~ Úžasný ~
Roman na pokračovanie


 

MB 1000S vetrovkou opreteky

Páčil sa jej, lebo jej pripomínal Emila Horvátha mladšieho.

Ale bol krajší. Emil predsa nikdy nemal také pekné huňaté obočie, či fičúrsky zastrihnuté bokombrady.

Svet za zarosenými oknami jeho novučičkej belasej embéčky sa mihal tak, ako sa svet mihá v šesťdesiatkilometrovej rýchlosti a naznačoval, že čoskoro zaparkujú pred podnikovou zotavovňou v Starom Smokovci.

Ona mala na sebe oblečený červený sveter s nórskym vzorom, presne taký istý, aký mala oblečený lyžiarka v ktoromsi zimnom vydaní Burdy, ktorú jej mama kdesi pred rokmi krvopotne zohnala a teraz ho mala vystavený na mahagónovom konferenčnom stolíku v obývačke. Ten sveter však určite nehrial tak, ako ten z obrázku, lebo na rozdiel od neho nebol vlnený, ale z akéhosi umelého vlákna. Mama ju vždy klamala, že z vlny jej nebude štrikovať, lebo keď vlna zmokne smrdí ako zdochlina.

Smreky za oknom sa mihali a ona už asi tridsať kilometrov rozmýšľala, aký je asi rozdiel medzi vlnou a bavlnou. Už by chcela sveter z prírodného materiálu, lebo tento ju neznesiteľne pichal aj cez nátelník a navyše vždy keď si ho vyzliekala iskril a dupkom jej vstávali vlasy.

Jeho telo bolo umiestnené v hnedej silonovej lyžiarskej bunde, ktorá tvorila komplet s hnedými montérkovitými otepľovačkami s citrónovožltým lampasom naboku. Na hlave mal lyžiarsku čapicu, ktorá nebola ani tak lyžiarska, ako elektrická. Jej tri cípy sa hrdo týčili nahor, tam však narážali už na koženkový strop automobilu. Olympijské kruhy mal trochu posunuté nabok, to ako pred domom roztláčal auto, lebo v zime ako bola táto sa autá ťažko štartujú. Ako dobre mu vtedy poslúžili tieto frajerské, trochu nepohodlné rukavice z akejsi módnej plastovej náhrady kože, ktorými teraz držal volant zabalený v hrubej vrtstve kožušiny. Výrobcom rukavíc sa napriek mnohým pokusom nepodarilo docieliť, aby sa prsty v nich pohodlne ohýbali a aby švíky, ktoré boli vnútri, neomínali. Pod mrožími fúzmi stískal v zuboch cigaretu JPS, ktorú si pred chvíľou nervózne vybral z umelohmotného čierneho valca so zlatými písmenkami. Čo na tom, že boli tuzexové. Chcel na ňu zapôsobiť, aby aj naďalej o ňom rozhlasovala, že je najväčší štramák z podniku.

Medzitým v Lone Prírody
Kamzík udivene hľadel na kôpku machu, spod ktorej sa ozývalo ťažké chrápanie a vinula sa vôňa Zubrowky. Nedalo mu to a ľavým rožkom, ktorý mu ešte medicinmani už takmer vymretých tatranských kmeňov nestihli odfiknúť, jemne ďobol do kôpky.

Pašerákovi sa sníval zlý sen o pekle, v ktorom bola strašná zima a navyše ho tam neustále uprene sledoval jednorohý čert. ...

- matvej cibulkin

Neobyčajný deň
Peter sa škriabal po horskom chodníku, na chrbte mal krošňu, na nej dve propán-butánové bomby, šesťdesiat vajec, kartón Pigi čaju, krompáč, súdok slivovice a desať konzerv s nápisom Prague Ham. Aby si o ňom kolegovia - nosiči nemysleli, že je len tak hocikto, pribalil si ešte aj dve 25 kilové olovené závažia. Pod silonovými pumpkami sa mu rysovali svalnaté nohy, naspodku zabalené do nepremokavých onucí, ktoré mu sestra kúpila v turistickom obchode v NDR. Také nemal u nich na chate naozaj nikto. Bolo krásne, na oblohe robil nejaký orol ktoráho sem dofúklo s Poľska piruety, aké orly nerobia, pokiaľ nechránia svoje hniezdo.

Petrov vycvičený sluch zrazu postrehol zvuk malých kamienkov, ktoré sa kotúľajú dole do doliny, strhávajú so sebou kusy snehu a ľadu a zdá sa, že dole z toho bude celkom slušná lavína. Na chrbte zacítil čísi uprený pohľad, ktorý sa mu zapichával do chrbtice presne v miestach, kde mal uložené tie dva kusy olova.
"Takúto silu pohľadu majú iba kamzíky" pomyslel si na slová, ktoré mu v mladosti povedal český hájnik Horyna, ktorý bol v ich chate na dovolenke.

Obzrel sa.

Áno bol to on.
Bájny kamzík s jedným rožkom, ktorý podľa povestí prinesie skazu pre vrchy aj pre doliny. Zohol sa pre kameň, že urobí zaraz koniec nadchádzajúcej katasrofe, keď vtom zazrel niečo, čo zazreť nechcel.
"Strýko Norbert?" neveriaco precedil pomedzi zuby a odrazil lúč svojim zlatým zubom rovno do orla, ktorý sa horiac zrútil do údolia a lavína ho niesla smerom k Osade.
- Oliheň

Krutosť pravdy
"Ja som to vravel, od začiatku som to hovoril: Ten pes nevyzerá dobre," lamentoval starý Ofunčár, idúcky do roboty.

Robota sa nachádzala na konci linoleovej chodby za dverami s nápisom „Správca," hneď vedľa dámskych spŕch. Ofunčár vytýčil svoju trajektóriu hrudkami topiaceho sa špinavého snehu z parkoviska a na jej konci stisol kľučku. Prehodil obchytkanú visačku s nápisom „Danke, nicht saubermachen! / Köszönöm, nem tisztítani!" smerom k dámskym sprchám a zamkol sa.

Robota zo všetkého najviac pripomínala zatuchnutý kutloch, ktorý sa narýchlo prezliekol za kanceláriu. Písací stôl, sekretár, na stenách trojuholníkové vlajočky, v kúte diván a na diváne zviera. Hádam najlepšie z celého zariadenia pôsobil veľký celoročný kalendár-plagát. Nemalú zásluhu na tom niesla holá žena v gumákoch, opierajúca sa o obrovskú pneumatiku s dezénom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani lunochod. Kalendár bol síce už sedem rokov starý, ale zato bol po anglicky: „Selected fine rubber from Czechoslovakia."

„Šanel sa dušoval, že si čistokrvná maďarská vyžla. Mne sa to hneď nevidelo. Aj pán Horváth z recepcie vravel, že maďarská vyžla s takýmto chvostom byť nemôžeš. A on to predsa musí vedieť. Nakoniec sme sa ujednotili, že si istotne šteňa bulteriéra. Keď tak vehementne okusuješ nohy od divána.
A teraz toto. Taká galiba…"

Zviera na diváne naňho upieralo smutný pohľad.

TANAPOfunčár sa prepchal medzi svetlohnedým písacím stolom a svetlohnedou vitrínkou, ktorá ladila so stolom, ale nie veľmi. Za sklom vitrínky sa pokúšalo ukryť posledných 40 rokov Ofunčárovho života; útla publikácia „Výber zo súčasnej moldavskej poézie" s venovaním predsedu poroty okresného kola recitačnej súťaže Dukelská Päsť '49 sa chúlila vedľa masívneho lichobežníkového ťažidla s rozkvitnutým plesnivcom a rovnako veľkým kamzíkom, balansujúcim na schematickom končiari Tatier. Ak by ste si chceli prečítat, čo je napísané na širšom hornom konci lichobežníka, museli by ste nakloniť hlavu doľava. Ťažidlo totiž spočívalo na ľavom boku. Stálo tam napísané TANAP. Ťažidlo malo zle umiestnené tažisko. Skleneného Krakonoša s basedovskými očami dostal svojho času od kamaráta Pepu z KRNAPu. Okrem Krakonoša z fúkaného skla si z Krkonôš doniesol ešte jednu pamiatku: zlozvyk konzumovať pivo v pracovnej dobe.

Otvoril vnútorné krídlo dvojitého okna s výhľadom na zadný dvorček, zaprataný kontajnermi na smetie, znetvorenými častými revíziami miestnych chlpáčov, z kľučky zvesil igelitku s nápisom Jednota a sťažka dosadol na hrčkovitý červený tapacírung erárnej svetlohnedej stoličky s podlhovastou nálepkou DKP67964. Plné fľašky tupo zahrkali, prázdne smutne cinkotali. Vytiahol desinu košického importu Cassovaru, otvoril ústa, spomedzi zubov sa ozvalo zasyčanie a zhúžvaný vrchnák letel do koša.

„Anciáša Jeho! Keby som ťa nebol náhodou zobral k zverolekárovi, dodneska to neviem."

Logol si.

„A ten zverolekár je študovaný človek. Zvierací doktor."

Logol si ešte raz.

Odgrgol.

„Ja som predsa orgán. A teraz vyzerám ako idiot. Taká hamba... Ale odkiaľ som to mal dopekla vedieť?!? Ja som študoval ako zvieratá chrániť a nie rozpoznávať. Ako idiot."
Zvyšok piva stiekol do rozďaveného pažeráka vyslúžilého lesníka a dočasne sa stratil v jeho útrobách. Starý sa sťažka postavil, nasadil si kožušinovú šiltovku a prikročil k divánu.

„Bobor," vzdychol si odovzdane a pripol zvieraťu vodítko.

- Bruce Wain

Vali
V podvŕší Tatier ešte stále vrčal motor novej embéčky. V priestore na zadnom okne veselo vyhrával tranzistorák svoje evergríny a Valéria si práve vybrala maľovátka z kabelky, keď Roman zahliadol v diaľjke medzi stromami, ako sa sovietske Togljati neúspešne štverá do kopca s ľudským závažím na zadnom kufri. Samozrejme, že Valéria si ničoho nevšimla , ale pre Romana to bola skvelá príležitosť na napumpovanie si svojho, novým autom už beztak dosť vyhecovaného, ega. Valéria nevie nič o výhodách vzadu uloženého motora na zľadovatelej vozovke. Veru nie. Ženy sú sprosté. Teraz jej mohol krásne ukázať, čo to vlastne znamená mať Romana, teda aj Škodu MB...
S akou ľahkosťou teraz predíde inak silné Togljati...
... a tuhšie stisol volant rukavicami. Valéria sa snažila nestrácať svoj mihotavý obraz v praktickom zrkadielku umiestnenom v protislnečnej clone pre spolujazdca. Nie, nemohla sa stihnúť namaľovať, veď Roman už vytruboval dolu pred slobodárňou, ako tam stál na zákaze státia. Mala už všetko zbalené na výlet, veď aj medzi kolegyňami z Chemlonu je známa svojou praktickosťou, ale akosi sa nevedela odtrhnúť od rozhlasu po drôte... ten Emil má aj hlas taký krásny... Romana by k sebe ešte nepozvala. Sú spolu len necelé tri mesiace. Aj preto má trochu obavy z výletu, ale nedáva to na sebe ani v najmenšom poznať. Opatrne si rozotierala modrú perleť po viečku a radšej sa na Romana ani nedívala. Vedela, že ju sleduje neustále, a... ešte nie je namaľovaná. Cesta začínala mierne stúpať, a dali by sa už aj očakávať problémy so šmýkaním pneumatík, však Roman vedel, že dezén Made in Czechoslovakia je naozaj vyrobený u nás, a preto strach nemal. Naopak, preradil na trojku, aby rozdiel medzi preklzujúcim Togljatim a JEHO embéčkou nabral priam obludné rozmery. Chystal si už úvodnú reč k tomuto kúsku, niečo ako: 'Pozri Valéria..., - Valéria? ...prečo to neskúsiť s niečím, čo by zodpovedalo ich času spolu strávenému... Veď príležitosť je na to ideálna. Tu a práve teraz. Tu jej povie ono nežné - Valika...
Sám sa prekvapil odvžážnosťou svojej myšlienky, a radšej spomalil, aby si to všetko ešte raz dobre premyslel, a neprešvihol pritom príležitosť samú. Togljati opäť zmizlo za stromami, ale už to bol len kúsok. Znovu sa pozrel na Valériu, snáď aby sa utvrdil, že tento jeho čin má naozaj opodstatnenie. Áno, je naozaj krásna, aj keď jej do tváre celkom nevidí, ako si tak nanáša líčidlo a rúž... Spomalil ešte viac, aby sa jej nedajboh nepošmykla ruka. Už sa rozhodol - povie jej to teraz, a nie až večer na uvítacom večierku v zotavovni.
Togljati sa znova vynorilo spoza stromov, a ukázalo tak zreteľne odvrátenú tvár inak skvelej sovietskej techniky. Na zadnom batožinovom priestore sa tlačila žena s mužom, zvierajúc ešte v núručí veľkú a zrejme ťažkú športovú tašku. Hlavami uhýbali pred špičkami lyží zo strechy. Už sa dala poľahky prečítať maďarská ŠPZ-ka, keď sa Roman naposledy poriadne nadýchol a strémovaným hlasom vyjódloval iba: "Vali..."

Však stalo sa, s čím Roman ani v najmenšom nepočítal (a to zarátal aj facku).
Valériou toto nečakané oslovenie tak trhlo, že sa jej vysypali maľovátka, predtým pekne poukladané v malom púzdre a titerný štetček s modrou perleťou jej prešiel po celom pravom líci skôr, než stihla vyľakane zhíknuť. Romana mierne prekvapil takýto jej zjav, s jedným okom modrým a druhým len tak, s modrou "jazvou" na líci. Maďarskí zbohatlíci len len že stili vyložiť nohy a zabrániť tak nespočetným fraktúram....
- hríb

Posledný krát
Vtákopysk! A vraj bobor… Tak aj ten mladý zverolekár sa pomýlil. Dnes pustia zo školy bárskoho - odfrkol. Poobzeral sa okolo seba a zrak mu padol na hromadu konárov v kúte miestnosti. Doparoma! Búdu pre psa rozrúbal na podpal, tomu akože bobrovi horkoťažko podovlákal konáre (tiež všetko turisti vyzbierajú), a čo teraz? Má mu snáď postaviť hniezdo?
Doparoma!
- Andrzej Kowomlynski

Príhoda alebo nehoda?
Bolelo to. Juj, ale to bolelo! Visela už len na pár nitkách. Ako život hlavného hrdinu. Ale on nikdy nechcel byť hlavným hrdinom. Aj keď hlavní hrdinovia nemusia chodiť na záchod a volajú sa Inženýr Zbyněk. Uuuuuuuuú, už zase! Vedel, že nikdy nebude Indiana Jonesom ani Maťom Kliešťom Horúcim. Ba ani tým idiotom typu Emil Horváth mladší, čo ani nezbadá, že niekoho prizabil. Ale akosi potajme dúfal, že jedného dňa sa cez neľútostne modrý plyš jeho bokov prederie prvý ozajstný chlp, mäkké labky zmocnejú, vyrazia na nich ostré pazúry a rešpekt budiacimi tesákmi si konečne strhne z chrbta tú protivnú stuhu s emblémom preškrtnutej žehličky. Že sa stane ozajstným psom. Ale zatiaľ bol len nešťastnou kópiou s počtom labiek menším, než je u takýchto kópií bežné. Bez akejkoľvek perspektívy, zato však s čertovsky fungujúcim nervovým systémom. Synapsie šaleli. Okolo preskackal zajac. Šedý a teplý. Štvornohý. Treba niečo robiť. Kúdeľ sa míňala čoraz rýchlejšie. Za chvíľu z neho bude chňapka. Vždy sa bál horúcich vecí. A živých psov. Načo si klamať, bolo to tak! Bál sa ich od prvej chvíle. Nenávidel sa za ten strach, ktorý sa ho držal ako borelióza kliešťa ... Auauauau ... Náhle mu nevadili ani tie tri bodky, pretože ... pretože si na čosi spomenul ... bolo to vlani ... alebo nie ... to je jedno ... akýsi chytrák hovoril o meste, kde zdochol pes. Nové Zámky - psí cintorín! Cesty k nim sú vraj posiate zdochlinami tých, čo nestihli dobehnúť. Lebo každý pravý pes, ktorý cíti, že sa počet jeho dní naplnil, sa na záver života odoberie práve tam. To je jeho šanca! Šanca nájsť aspoň raz vlastnú tlamu. Uvidieť zasľúbenú zem a byť pripojený k svojmu ľudu. Dokázať im (nevedel si síce ujasniť, komu), že vie, kde je jeho miesto! Vzrušením by sa mu roztiahli nozdry, keby ich nemal z čiernych plstených krúžkov.
- Ing. Juraj Malý

Koniec sna a začiatok nového
Zobudil sa celkom spotený. Nad ním sa nakláňal ktosi, kto mal na tvári čudnú rúšku zelenomodrej farby.

„Kto som? Odkiaľ idem? A kam?“

Nedostalo sa mu odpovede.

„Nie, prosím vás do Nových Zámkov nie! Nieeeeee!“ Začal hystericky kričať, keď si všimol, že predošlá sada jeho existencionálnych otázok nevzbudila v miestnosti žiaden ohlas.

Ruku si necítil. Ako keby visela na tenkej nitke.

„Pichnite mu ešte kubík“ povedala Zelená Rúška. „To mu nezaškodí.“

Nepamätal si, čo sa stalo. Vedel len, že sa cíti pod psa. Do miestnosti vošiel umastený starec v kožušinovej šiltovke.

„ Kto vám dovolil vodiť sem to zviera?“ hystéria prešla aj na Zelenú Rúšku. „Užaj vypadnite! Sestrička, rýchlo zavolajte upratovačky, nech to tu trochu s tým septikom…“

Viac nepočul, v hlave sa mu v dúhových farbách zjavil zvláštny nápis, blikal v rytme disco, kým sa nerozplynul v tme.

Vali.


- Enzo Cucchi

Bilancia z najsmutnejších
Všetko je stratené. S takouto rukou nemôže breakovať ani zastávať funkciu pomocného správcu. Starý Ufončák, či ako sa to vlastne ten chlap volá, si už iste našiel niekoho iného. A keby aj nie, turnus aj tak zajtra končí. Čo hovoril ten doktor?
"Život je krásny, myslite na to!", pripomenul mu KTOSI zvnútra, tentoraz asi tak z oblasti nosových dutín.
To ho naštvalo. "Na to ti serie pes...", začal nenávistne, ale hneď sa zháčil. Spomienka bola ešte príliš čerstvá.
"Všade okolo vás je plno krásnych vecí, stačí sa len obzrieť", pokračoval onen sused hlienov a archivár v jednom.
"Uhm..."

Nemienil sa s ním dnes hádať. Nevládal sa už hádať so všetkými tvormi, ktorí sa doňho pomestili, tak ako voľakedy. Aj tak bolo všetko pasé. Valiku má už iste v hrsti ten Niki Lauda ciest tretej kategórie (ževraj vyzerá ako "Sherlock Holmes z Kysúc" z Majora Zemana, psche!). A pritom celé to divadielko so zmenou zamestnania robil len kvôli vidine zopár dní v jej blízkosti. Teraz je koniec s referentskou kanceláriou i s Valikou.

Určite by si na ňu všetci zvykli. KTOSI by jej citoval klasikov, NEĽÚTOSTNE MODRÝ olizoval ruku a on ...

Do miestnosti nakukla veverička. Chystala sa na to už dlhší čas, ale stále sa jej zdalo, že ešte nie je ten správny okamih a potom by bol celý timing v hajzli. A len za huňatý kožuštek ti dnes človek nič nedá. Nebola to hlúpa veverička. Brala len zahraničné sušienky bez prejdenej záručnej lehoty. Ale dnes sa prerátala.

Určite by si na ňu všetci zvykli. Vysmrkal sa. Tou zdravou. KTOSI sa len tak-tak stihol zachytiť nosnej prepážky.

Mykla plecom a šla sa nechať zbaliť tým blbečkom z vedľajšieho smreku. Predsa neostane hladná!

Určite by si na ňu všetci zvykli. Možno by jej po čase aj mohol o nich povedať. Alebo zabrechať.

Zotmelo sa. NEĽÚTOSTNE MODRÝ sa schúlil do klbka, KTOSI si zažal mandle a on sa pobral na urologické. Na Derricka.
- Tove Janssonová

Peťo a Norbert
Norbert sa pozvoľna preberal. Ten čertovský sen... Fľaška, ktorú chcel plnú prepašovať z Poľska, ho tlačila na dákom čudnom mieste pod hubertusom. No, plná už zďaleka nebola. Ba ani pri bližšej obhliadke by sa nezdalo, že v nej čosi zostalo.
"Čo to robím v kosodrevine? Koho sú tieto zahraničné onuce? Prečo je na nebi ohnivé znamenie? A čo do pekla má znamenať ten hluk v doline? Kto to ruší moje kruhy?" Norbertovi chvíľu trvalo, kým pochopil, že to dvaapolmetrové monštrum je jeho nepodarený synovec obohatený o nadstavbu obsahujúcu pravdepodobne propán-bután.
"Oneho, Peťo, no čože tu robíš, takto vysoko? Kúrva, si to ozaj ty? Aľe si povyrástou, kúrvač!" Jeho telo, kontaminované zahraničným etanolom, sa nezmohlo na inteligentnejšie zahájenie konverzácie. Nie že by sa niekedy zmohol na onakvejší gambit. To teda nie. Vlastne ani nevedel, čo je to gambit.
Peter iba vyvaľoval oči na osobu, o ktorej si ešte stále nebol istý, že by to mohol byť strýko Norbert.
TEN strýko Norbert.
Povestný strýko Norbert.
Strýko, ktorý sa vytratil pred rokmi a medzi ľuďmi sa šepkalo, že je z neho kráľ na akomsi africkom ostrove. Áno, je to on.
Prezradil ho masívny remienok na hodinky, ktorý okrem toho, že bol frajersky vybíjaný, mal na sebe primontovaný miniatúrny kompas.
Peter v šoku do neho šťuchal lyžiarskou palicou. Pod kabátom bolo počuť šuchot pašovaných Marlboriek, vďaka ktorým strýko nepodľahol nachladeniu.
Mali filtre z pravej bavlny.

- Enzo Oliheň

Stretnutie v Kopskom sedle
Husto sneží. Červený kúsok slnka presvitá cez ťažké mraky plné snehu. Ofunčár tieto kumulonimbusy dobre pozná. Ťarchou svojho snehu už prinútili klesnúť na kolená nejedného horala, ba dokonca aj starého kamzíka. Z detstva si zachoval spomienku na dena Ofunčára, ako dedo Ofunčár pri páraní peria rozpráva o veľkom snežení, pri ktorom duša jednoho medicinmana z dnešných Belianskych Tatier na chvíľu opustila jeho telo. Našťastie o chviľu prestalo snežiť a vraj sa vrátila späť. Medicinman vraj odvtedy každoročne postavil v onen deň na Bujačom vrchu veľkého snehuliaka ako prejav vďaky Bohu snehu.
" Ktohovie z čoho, keď niektorú zimu nenapadol sneh," pomyslel si ľahkomyseľne strážca Národného Parku. Reči o bájnych tatranských kmeňoch v ňom síce v detstve vyvolávali čosi čarovné, ale dlhé a časté pionierske, neskôr zväzácke a posledných tridsať rokov stranícke schôdze mu tieto pocity navždy vymazali z mozgu. Aspoň si to náš strážca myslel.

Napriek sneženiu bol na svojej zvyčajnej nedeľňajšej prechádzke. Manželku ako obvykle zanechal v drevenici na dolnom konci Javorovej doliny pri riadoch po nedeľňajšom obede. Bravčová polievka s haluškami a rezeň so zemiakmi a čerešňovým kompótom ho ťažia na žalúdku. Predsa len, tridsať rokov jedávať v nedeľu na obed to isté? Na čerešne nedal dopustiť, to bolo jeho. Ale halušky v bravčovej polievke nemal rád. Možno ho však ťažili problémy mladých v seriáli Inžierska oddysea, ktorý si nenechal v nedeľňajšie dopoludnie újsť. Alebo zvyškový alkohol v jeho žilách po stretnutí so Šanelom?

Kráčal po modro značkovanom chodníku, ktorý bol v zime pre turistov uzavretý. Slnko sa za ťažkými mrakmi úplne stratilo. Začal fúkať studený vietor. Mysľou mu prebehlo, že dnes jeho prechádzka neskončí v Kopskom sedle, ako každú nedeľu. Jeho pes-bobor-vtákopysk sa ľochtal za ním v jeho stopách. Bol bez chlpov a tak mu jeho manželka uplietla pekný sveter z farebných kúskov chemlonového vlákna, čo im jeho neter Valika nosila každoročne začiatkom prázdnin z Humenného. Samozrejme aj s chutnými čerešňami. Manželka vyhrabala vzor v nejakej Dorke a strih prispôsobila čudnému tvaru ich zvieraťa. Teraz vyzeralo ako krátky a tučný farebný had. Mal ho však rád. Zvykol si naňho a bez neho si svoje prechádzky nevedel predstaviť. Zviera nadvihlo zadnú nohu a vypustilo zopár kvapiek svojho moču na STEYER, ktorý tu už dlhé mesiace stál. STEYER mu musel pripomínať ozrutné, našťastie už mŕtve zviera. Jeho pán a vodca malej svorky, náš strážca Ofunčák, sa ho predsa nebál a hocikedy si doňho kopol svojou ťažkou vibramou.

Ofunčák totiž STEYERa naozal nemal rád. Vedel však, že bez tejto veľkej pojazdnej lanovky na drevo by sa lesníci s kalamitou z poslednej zimy len tak nevysporiadali. A potom by im tu mohol začať šarapatiť lykožrút. A bol by koniec jeho Javorovej doline a celým Meďodolom. Jeho detstvu. Jeho snom.

Ťažoba v jeho žalúdku pominula potom, čo s chuťou zlupol dve Horalky. Ako strážca TANAPU by mal zrejme pojedať Tatranky, no Horalky boli jeho vášňou. Mal ich ukryté v bútľavych stromoch po celej doline. Dobré zabalené v igelitových sáčkoch a stiahnuté gumičkami, aby mu nenavlhli. Len on a jeho zviera vedeli v ktorých.

Sneženie ustalo a tak sa Onufčár so zverom prehodeným cez plece brodil chodníkom tesne pod Kopským sedlom. Sledoval sneh pod Veľkým Havranom, či by z toho nemohla byť lavína. Na chvíľu jeho pozornosť upútali dva malé chrobáky, ktoré sa párili na snehu. Ktovie, či o nich vie ešte niekto iný. Vyštudoval Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave, no o ničom takom nepočul. Objavil ich len pred niekoľkými rokmi. Odvtedy ich pozoroval každú zimu. Vyzerali ako zlatoočky. Zvláštne. Hmyz a v zime a na snehu. Nepovedal však o tom nikomu. Vedel, že by to mohol byť veľký objav, no nechcel narušiť svoj pokojný a spokojný život.

tetovanie Po chvíli vystúpil aj zopár záverečných metrov a bol v Kopskom sedle. A stretol tam Šanela aj s nosičom Petrom.
To by nebolo nič čudné.
Šanel s Petrom si však pozerali na svoje obnažené pupky. Podišiel bližšie, ani nepozdravil. Prikrčil sa a neveriacky si pretrel zrak. Obidvaja mali tesne pod pupkom vytetovaný znak Horskej služby. S chuti zaklial a s údivom sa pozeral raz na Šanela a raz na Petra.
- yeti

Spomienka
Valéria urazene (ale skôr zahanbene) pozorovala krajinu cez obrázky, ktoré pred chvíľou nakreslila prstom na zarosené sklo bočného okna. “Úplne ako šľahačka,” pomyslela si pri pohľade na zasnežené poľné brázdy realisticky modelované zlatistými lúčmi slnka, ktoré sa pomaly začalo skláňať k mohutným kopcom, “Senzačné. Také trblietavé... fakt... ja zhebnem ! Lurexový svetrík ! ... Ten zelený... Úplne som zabudla...”
- M.

Netreba nič tajiť...
Strýko Norbert s Petrom pri konfrontácii svojich kériek pofajčievali Marlborky, história ktorých bola omnoho komplikovanejšia než ich rodokmeň, o ktorom sa popri veselom potľapkávaní holých pupkov práve bavili. Onufčár stále vrtel hlavou. Zarazený si ani nevšimol, že ho jednou pripálenou cigaretou ponúkli. Komunikáciu začal až po poriadnom námorníckom šluku, z ktorého si jeho psyché opäť spomenula na jeho spôsob stravovania a prinútila ho vyvrátiť celý obsah žalúdka.
"Do boha, to je ale sila, americká, čo?“ pochválil kvalitný kapitalistický tabak a chlapský horal si potiahol, akoby sa vzbura jeho trávenia vôbec neodohrala.
Nevšímali si ho a aspoň po siedmy raz sa sediac na olovených závažiach objali. Obsah Petrových krosien konzumovali pravdepodobne už dlhší eas. Vlastne pili len slivovicu so surovým vajcom, čo bol nápad svetáka strýka Norberta, ktorý to vraj pil v Bolívii, akurát že miesto tej slivovice tam bolo niečo modré ako okena a k tomu ešte gin a ľad /ktorý si improvizačne nahradzovali kúskami cencúľov zo sosny pri ktorej sedeli/. Peter, aby nezaostal, tvdil, že tento zvláštny nápoj takisto videl v jednom filme. Zvláštny okrem ich drinku bol aj fakt, že Onufčárove obľúbené horalky, ktoré jedol naposledy, ostali naspodku a halušky s vývarom, ktoré boli naopak jeho prvým dnešným chodom, spočívali na povrchu.

Jedine čerešňa na okraji spokojne narúšala tak inverznú harmóniu jeho trávenia.
- Sentjo

Barbarský obrad
Bolívijská slivovica s vajcom sa pomaly, ale isto míňala; v nepriamej úmere k hladine nápoja stúpalo v družnej atmosfére napätie a to sa raz muselo niekde vybiť.
Peter bol známa horúca hlava a tak mu zákonite nervy praskli ako prvému.
"To si po sebe upraceš!"
"To sa vstrebá."
"Čo papuľuješ? Ty vari vôbec nechápeš túto pre nás dvoch tak symbolickú situáciu, ktorú nám svojím rýhaním len kazíš."
"Symbolickú?" mrdol Ofunčár brvou: "Situáciu? A tomuto TY vravíš rýhanie? Od ožrana tvojho formátu to je teda pekné rúhanie." A vôbec. Veveričky si pochutnajú, pomyslel si.
"Kašlime naňho. Poďme si pospomínať na našu nebohú Eržiku, pánboh jej daj večnú slávu," povzdychol strýko Norbert.
"Máš pravdu. Boli to časy, keď si ľudia boli blízki a negrcali tuná do lona panenskej prírody. (To veru nie je bohvieaká predstava, však? pozn.aut.) Nech je jej zem ľahká."
"To bola nádhera, keď nám vtedy v garáži vo Vištuku tetovala Kriváne na pupky. Keď sa naši vrátili z Mosonymagyaróváru a uvideli tú galibu, pustili igelitky s nákupom, Eržika sa zľakla, pošmykla sa jej štrikovacia ihla a na tvojej tetovačke je odvtedy vidno snehovú búrku nad Kriváňom." (Snehová búrka sa v skutočnosti v logu horskej služby nepoužíva od roku 1969, nakoľko sťažovala navigáciu armád spriatelených štátov. pozn.aut.)
Obaja sa chrapľavo rozosmiali, lebo až pridobre poznali tajomstvo Eržikinho kvázipohrebu.
"Poznal som jednu Eržiku," vzdychol si Ofunčár: "Tá mala kozy. Ale to už bolo dávno. A tiež bola z Vištuku."
Potetovanci spozorneli.
"Z Vištuku?"
"Z Vištuku."
"Tak to bude ona."
"Kto ona?"
"Eržika."
"To máte recht, chlapi. A vravel som vám, že je z Vištuku?" zaleskla sa Ofunčárovi slza v oku: "To viete, to bolo tak: za mladi bol inakší svet. Trať Mládeže, Výstupy na Rysy, Recitačná Súťaž Dukelská Päsť. A všade tam som stretával krásnu neznámu dievčinu. Vždy tú istú. Medzi ostatnými vynikala šikovnosťou i uvedomelosťou. A ako vám tá vedela napodobňovať Šaljapina! Nejeden chlap jej úprimne závidel. I ja som po nej prahol. No moja mladícka ostýchavosť mi dlho nedovoľovala prihovoriť sa jej, pozvať ju do stanu na čokoládu a ukázať jej kúsok seba. Až raz.
Bolo to v septembri. Stáli sme na novučičkom peróne Trate Mládeže a ostošesť mávali odchádzajúcemu vlaku. Keď som na zadnej plošinke posledného vagóna opäť zazrel známu tvár, veľmi som sa zarmútil. Stála tam s mladým Vaskom Bilíkom, toho času odporným vriťolezom vo funkcii tajomníka Okresného Výboru Mládeže. Jeho ruka, šmátrajúca pod jej červenou šatkou, sa mi dlhé roky vracala vo snoch ako had neresti olizujúci rajské jabĺčko. (Inými slovami paradajku, pozn.aut.) Hádam ma i zmerčila, no nedala nič znať. Márne som pátral po jej pohľade. Rozbehol som sa za súpravou, že toho krpca Vaska nafleku zmárnim, taká zlosť do mňa vošla. Nohami som prepletal, ako som len vládal. Perón i priatelia sa dávno stratili v diaľke a ja som stále bežal a mával svojej víle.
Napokon sa nám zraky stretli.
Poviem vám, kamaráti, do toho pohľadu som vložil celé svoje vnútro. A ona, ona konečne pochopila. Odviazala si z krku šatku, zamávala mi ňou a akoby náhodou ju pustila do vetra. Načiahol som sa, že ju chytím, no podkol som sa o podval a spadol. Vlak odrušal k horizontu a ja, na smrť unavený, ostal som sedieť na koľajach, so šatkou pritisnutou k perám. Mám ju dodnes, všade ju so sebou nosím. Aha, tu. Odvtedy putujem po našej vlasti, ľudí, zvierat sa vypytujem, no po Eržike akoby sa zem zľahla. Roky odplavili posledné zrniečka nádeje. Tá strašná bolesť sa však zmierniť nedá. Smrk. Smrk. Ptuííí," hlasno sa starý vysiakal do zmuchlaného kúska stmavnutej látky a pretrel si oko.
Zavládlo dlhé ticho.
Sosna šumela, ako vedia šumieť iba sosny.
Veverička na konári odula gamby a hlasno vyflusla za hrsť šuškových semiačok.
Nechutili jej.
Už-už by sa bola pobrala za blbečkom z vedľajšieho smreku, keď jej chriap pošteklila zázračná, nikdy nepoznaná vôňa. Čo je to? Také ovocie v Tatrách nerastie! Veľká ríbyzla!!! Ako hrdzavý blesk zbehla po kmeni, schmatla čerešňu a nadžgala si ju do papule.
Potôčik pod ľadovým príkrovom tíšku húdol pieseň o ďalekých oceánoch.
Norbert sa naklonil k Petrovi: "Povieme mu to?"
"Povieme. Ale musí sľúbiť, že to nevyjaví ani živej duši."
"Budeme prisahať?" pookrial Ofunčár.
"Aby si sa ešte nedivil!" tajnostskársky žmurkol Peter a spoza opaska vytiahol malú valašku s topôrkom, vlastnoručne zdobeným v spájkovačkovom štýle.

Veverička sa pozerá na troch nahých chlapov, stojacich okolo sosny a ničomu nerozumie.
"Ó, veľká Sosna, patrónka pocestných, ktorá od nepamäti nesieš znamenie dvoch bielych pásikov a jedného modrého, staň sa svedkom našej prísahy. Opakujte po mne!" obrátil sa Norbert na svojich druhov: "Tak prisaháme!"
"TAK PRISAHÁME!" ako jeden muž, jedno telo zvolali horali. Boli by sa takto zaklínali hádam do večera, také v tom všetci našli zaľúbenie, keby osud nerozhodol ináč.
"Strýcu, strýcu! Zabudli sme na nechty!" plesol sa po čele Peter.
"Doriti," zahrešil Norbert: "Rýchlo podaj valašku."

Zpomedzi trojčlenného hlúčika skrčencov sa začal dvíhať tenký prúžok dymu, ktorý postupne naberal na sile. O chvíľu nebolo v Kopskom sedle vidno ani na krok.
"Šľahnem tam aj vlasy," zhíkol Ofunčár a chytro si začal osekávať zátylok.
Veveričku naplo. Vtákopyskovi začali slziť očká.

Hora sa dusila v ťažkých kúdoloch kafilérneho dymu. Na mýtinke pod sosnou sa v pohanskom ošiali metali tri postavy. Po chvíli si unavene posadali vôkol ohňa. K veveričke doliehal tajnostkársky mrmot: "...humpry-mumpry... ...nebol proti združstevňovaniu... ...no melioračné práce aj tak nepovolil... Si meliora dies... Sám si meliora dies... ...keď ho spravili okresným tajomníkom... ...Eržika pol roka nevzala nič do úst... ...strašné tajomstvo... ...hrozné okolnosti..."


Zapadajúce slnko sfarbilo mrak omamného dymu do krvava, presvietiť scénu však nedokázalo.
"POMSTA!!!" nieslo sa do dolín. Rýchlo temnejúcu mýtinku osvetľovali už len krátke záblesky prerušovaných sérií horiacich prdov.
Veverička sa vyrýhala do dútnajúcej pahreby a začudovane ostala civieť na neporušenú čerešňu.
Vtákopyskovi sa zo zobáka pustili slinky.
- aut.

pokus
funguje to?
- m.

Dohra
Nadporučík Prostetnik Vogon Jeltz sa zamyslene pozeral do svojho diára a polohlasom ( Vogoni sa nikdy nenaučili čítať bez toho, aby pritom bezhlasne nepohybovali perami, respektíve hornou a dolnou plutokratickou gambou, a v tomto prípade je nutné podotknúť, že Prostetnik získaval obdiv u svojich rovesníkov a dozorcov počas skorej a krátkej doby svojej výchovy aj tým, že sa nikdy nepozabudol a nikdy nečítal úplne potichu ako niektorí jeho rovesníci ) si mrmlal, zatiaľ čo jeho ukazovací pazúr sledoval text (pre úplnosť treba dodať, že anglický. pre ešte väčšiu úplnosť treba dodať, že mu to bolo jedno, lebo rozumel všetkým textom a všetkým rečiam,keďže vogonský mozog spracovával symboly ako symboly symbolov, takže vždy prijmal presne inú informáciu ako mal na mysli jej producent, čiže ju potom iba znegoval jedna k jednej a tým pádom nemal problém) na slizkozelenom displeji: - "If you think the God is wrong, see the following sections: 1: Touch your soul - use some meditation or deeply thinking outposts ( such as visions or relevations ) { recommended } 2: Touch soul of someone else (such as lover etc., e.g. - use some sexual act -for example positions #1-#10 (described later) { mostly recommended } 3: jump off the window { not recommended } - use ONLY in emergency cases such as : 1; not usual case 2; you have the right window ( floors #3-#n where n is greater than 3) 3; you don't have a window but you have a gun - these are THE SPECIAL CASES and you need to shoot yourself before you jump off the window (don't matter from which floor ) - STRONGLY not recommended Anyway, if you REALLY think the God is wrong you are probably right and you don't need to do anything - except of writing rules like this ; Remark: This text is dangerous for the others and its purpose is only to attract to study The Big Mess Script,which has never been released so far, and if so, it will only serve as a tool for studying The Big Mess Script." Zamyslene sa tranzitívnymi úvahami predral až na koniec a uvedomil si, že niečo nie je v poriadku. Odpálil preto štyri Jednorazové Megahlušiče na tri bodky na obrazovke a išiel spať. Prvá bodka bola veverička. Druhá bola Norbert a tretia Ofuňákov obsah žalúdka. Všetko bola iba zlá interpretácia faktov Prostetnika Vogona Jeltza. (dodajme, iba pre úplnosť samozrejme, že to ešte dobre dopadlo, lebo ak by náhodou tou prvou bodkou bola (nebodaj) celá zemeguľa, pritrafilo by sa vogonskej palubnej umelej inteligencii vybrať nálož patrične zodpovedajúcu aj cieľu a v tom prípade by bolo po problémoch. s diaľnicou, samozrejme). Na druhý deň ráno, keď sa Ofuňák s Petrom poobliekali a očistili od zbytkov Ofuňákovej polievky s haluškami, rezňa a čerešňového kompótu, si Ofuňák uvedomil, že musí ísť do roboty a niekto by mal pochovať Norberta. Rozhodol sa, že pôjde najskôr do roboty a potom sa uvidí. Peter sa pobral na opačnú stranu a zobral so sebou aj Norbertov rup-sak. Keď sa rozplynuli mraky a prvé ranné slnko dopadlo na okolie vyhasnutej pahreby, vo vtákopyskovom oku sa zaleskla slza dojatia, lebo mu bolo zima a v premočenom nylonovom svetri sa musel až doteraz chúliť k neznámemu bezvládnemu telu.
- bloot

Návrat strateného vodcu
Emil Horváth mladší sa opäť pristihol ako intenzívne myslí na alkohol. Spočiatku ho to vôbec neznepokojovalo, ale keď si už po štvrtý krát pripomenul ten lahodný, hrejivý pocit rozliezajúci sa zo stredu hrude do celého tela, začalo sa mu to nepozdávať. Veď až na občasné príležitostné, spoločensky nevyhnutné poháriky bol takmer vždy abstinent. "To bude asi tou zimou." pomyslel si. Vo Vysokých Tatrách bol síce mnoho krát ale takúto veľkú zimu si nepamätal. A už vonkoncom ho nenapadlo že by mohol zablúdiť. "Nerozumiem ako sa mi to mohlo stať!" opakoval si brodiac sa v polmetrovom snehu. Kým dorazil na čistinku riedko zarastenú smrekmi, mal už komplet premočené topánky a prsty také skrehnuté, že by si nedokázal ani vybrať a zapáliť cigaretu, keby dáku mal. Pri prvej skupinke smrekov sa rozhodol pre oddych a v kľude si premyslieť ďaľší postup pretože podvedome cítil hrozbu prichádzajúceho pocitu paniky ktorý by mohol prerásť až do histerického záchvatu. Preto zavrel oči a snažil sa zrekapitulovať sled udalostí ktoré ho postihli počas dňa. Akonáhle tak urobil, intenzívna túžba po alkohole prišla s takou naliehavosťou až ho rozbolelo celé telo a nebol schopný myslieť už vôbec na nič. V agonickom kŕči sa pokúsil zvolať dramatickým hlasom, ktorý tak často používal vo svojich slávnych inscenáciách, čosi ako "Pomôžte mi prosím..." ale to iba napomohlo jeho slabosti a vyčerpaniu a s poslednou predstavou dobráckeho bernardýna so súdkom na obojku stratil vedomie. Ofunčár, vracajúc sa domou skratkou cez smrekovú čistinku, uvidel pod skupinkou stromov čudnú vec. Keď prišiel bližšie spoznal že to je človek. "Doriti!" zaklial mysliac na už existujúce problémy s vtákopyskom a Norbertom. "A k tomu ešte toto!" Ten deň ho už však nič nedokázalo prekvapiť a tak iba ťarbavým krokom podišiel k zmrznutému telu. Bolo napoly zaviate snehom pretože už aspoň hodinu husto snežilo. Keď odhrnul z tváre sneh, stiahol lyžiarsku čiapku a zložil zelenozrkadlové slnečné okuliare nemohol uveriť vlastným očiam! Určite sa nemohol mýliť. Ihneď spoznal ten snehovobiely účes a blízko posadené oči. Intuitívne a bez dlhšieho rozmýšľania si prehodil napoly ztuhnuté telo Emila Horvátha mladšieho cez plece a rýchlym krokom sa vydal späť po svojích stopách. Celou cestou myslel na starú legendu bájneho tatranského kmeňa, ktorú mu rozprával dedo Ofunčár keď on sám bol ešte malý chlapec. Podľa legendy žil pred mnohými rokmi, ešte pred veľkým snežením, ľud skalistých roklín. Ich vodca mocný Chrochoť tu ukončil veľký exodus a založil prvú osadu. Keď nastal hlad vydal sa Chrochoť s desiatimi najmocnejšími mužmi hľadať potravu. Dvadsaťjeden dní a nocí prešacovali každé zákutie a každú roklinu ale okrem suchých lišajníkov a korienkov vtedy ešte hojne rastúceho plesnivca nenašli nič. Poslednú noc, úplne vyčerpaní a znechutení márnym hľadaním, spozoroval mladý Ušiak kamzíka. Jemným zakrákaním dal signál ostatným lovcom, ktorí ho nenápadne obkľúčili a opatrne ale isto sa zakrádali bližšie a bližšie. Keď už boli asi na desať krokov od kamzíka, vyrazili dopredu s veľkým hrdelným revom a pästnými klinmi vysoko nad hlavou. Avšak nik nečakal to čo nasledovalo. Kamzík okamžite zareagoval protiútokom, obratne poskakoval, vyhýbal sa úderom a nebezpečne ostrými rohmi rozpáraval bruchá udatným lovcom. Nik nevie koľko boj presne trval ale keď sa ženy a deti napokon vydali hladať svojich bojovníkov našli iba desať rozpáraných tiel udatných lovcov. Jeden z nich avšak ešte stále žil a stihol povedať čo sa im prihodilo. Keď vydýchol naposledy všetci ztuhli hrôzou pri pohľade na siluetu bájneho kamzíka na neďalekom vŕšku, ktorý mal ešte stále na rohoch napichnuté bezvládne telo Chrochoťa. Telá desiatich lovcov pochovali podľa rituálu v posvätnej jaskyni avšak telo ich vodcu a ani bájneho kamzíka sa im už nikdy nepodarilo nájsť. Preto poverili kmeňového šamana aby z úcty zvečnil portrét bývalého náčelníka v nadživotnej veľkosti na stenu jaskyne a počas každého zimného a letného slnovratu sa modlievali za návrat tela či už ducha strateného vodcu. Ofunčár vedel o tajnej posvätnej jaskyni na dne rokliny už dobrých tridsať rokov. Chodieval tam aspoň raz za mesiac pretože jaskyňa mimochodom fungovala aj ako dôležitý pašerácky uzol a dočasný sklad pašovaného tovaru. Preto mal podobizeň zmiznutého Chrochoťa viac než dobre dobre zafixovanú. Tie snehovobiele vlasy a blízko posadené oči sa len tak ľahko nedali vymazať z pamäte. Presne ako muž ktorého objavil v snehu pod smrekom na čistinke a ktorého práve niesol na pleci smerom k jaskyni. Ako priamy potomok (aspoň dedo Ofunčár vždy tvrdil že sú priamy potomkovia) ľudu skalistých roklín bolo jeho povinnosťou vrátiť telo strateného prapredka tam kde patrí a vzdať mu hold rituálnym pohrebom. Takéto myšlienky prúdili hlavou Ofunčára, ktorý niesol polozamrznutého, ale ešte stále živého Emila Horvátha mladšieho na pravom pleci smerom k jaskyni.
- Unzat

fff
ddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddddssssssssssssssssssssssssssssssssssssssssssssssssssssssssssssssfffffffffffffffffffffffffffffffffffffffffffffffffffffffffeeeeeeerrrrrrrrrrrrrriiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiillllllllllllllllllllllllllyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyccccccccccccccccccccccccccccccccccccmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmtttttttttttttttttttttmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmzzzzzzm
- dycha Jan

sdgsdgsdg
sdgsdg
- sdgsdgsd

eeeee
eeeeeeeeeee
- eeeee

opica
Chinasky si pretrel tozospate oci, este stale mu hucalo v hlave, zdalo sa mu ze to nieje hukot ale pokus o spev Emila horvata ml. ale hned tu maslienku zavrhol radsej nasmatral lavou rukov po zbytku sanbergu aby si zahnal ranajsie suchoty. Narovnal sa vykrocil lavou nohou, pretoze cinasky si uvedomoval ze tak vstavaju len drsny chlapi ktori sa neboja pluvat osudu do tvare a vybral sa do kuchine.
- holochovnik

 

... a ako to bolo ďalej?

© Copyright 1984 LO$ER & LO$ER komplot
Keď chcete, napíšte nám >:-(